LITERÁRNA SÚŤAŽ „SLNKO SVIETI NA VŠETKÝCH ROVNAKO“

   

Okrem výtvarných, športových a osvetových aktivít sme v rámci projektu „Máme radi pestrosť“ vyhlásili literárnu súťaž „Slnko svieti na všetkých rovnako“, ktorá prebiehala od 1.10. do 23.10.2012. Hlavnou myšlienkou literárnych prác mala byť  tolerancia, priateľstvo medzi ľuďmi rôznych národností, etník či sociálneho postavenia či opis ich vlastných zážitkov k danej téme.

Do súťaže sa zapojilo celkovo 16 žiakov. Odborná komisia v zložení učiteľov slovenského jazyka a realizátoriek projektu nakoniec vybrala najlepšie tri práce, ktorých autori boli odmenení hodnotnými knižnými darmi a pomôckami, ktoré im poslúžia pri ďalšej školskej činnosti.

Najlepšie práce literárnej súťaže „Slnko svieti na všetkých rovnako“:

 

1            1. miesto – Kristína Bohušová (5.A)

2.                     2. miesto – Marianna Berkyová a Barbora Kamenská (6.A)

3.               3.miesto – Peter Kamenský (5.B)

Práca Kristínky Bohušovej:

                                                                        O Matúšovi

Skončili sa prázdniny. Nastupujem do autobusu. Pýtam si lístok a už sa pozerám, či je tu ten chlapec, s ktorým tak rada cestujem. Vždy sa máme o čom porozprávať. Hovoríme o prírode, o škole, o hviezdach... Zdá sa mi že toho veľmi veľa vie.

                Je tam. Ako obyčajne, miesto vedľa neho je voľné. Vyzerá inak ako ostatní. Je nápadne vysoký a chudý, s veľkými okuliarmi, ktoré mu nepristanú a jeho účes tiež nie je ,,in“.

,,Ahoj, je tu voľné?“ opýtam sa.

,,Ahoj, samozrejme,“ odpovie, ale ani sa na mňa nepozrie. Zrejme je vonku niečo zaujímavejšie. Autobus sa pohol.

,,Čo máš nové? Ako si prázdninoval?“ snažím sa nadviazať rozhovor.

,,Bol som v Riu.“

,,Kde?“ spozorniem.

,, V Brazílii, na takej súťaži.“

,,Akej?“ túžim sa dozvedieť viac.

,,Na astronomickej olympiáde.“

,,Wow, to je super! A ako si dopadol?“

,, Získal som zlatú medailu,“ skromne odpovedal, ako by to bola úplná samozrejmosť, ,,chceš, ukážem ti fotky?“

                Na odpoveď nečakal, určite ju poznal, veď kto by nechcel. Siahol rukou do ruksaku

a vybral foťák. Po konečnú zastávku mi ukazoval zábery a rozprával o zážitkoch z Južnej Ameriky.

Keď sme vystupovali, všimla som si pohľady iných spolucestujúcich. Vyčítala som z nich akési nepochopenie, údiv a možno aj prekvapenie. Mala som chuť zastaviť ich a nahlas zakričať, s kým práve cestovali. Predstavila som si, ako by sa v tej chvíli zmenili. Začali by tlieskať, podávali by mu ruku, vyjadrili svoj obdiv a uznanie.

,,Tak ahoj, zajtra,“ prerušil moje myšlienky.

,,Čau, už sa teším.“

                Ja som po tichu uvažovala ďalej. Rozmýšľala som o tom, s akými ľuďmi sme cestovali. Ani o jednom z nich neviem nič. Ani oni nevedia nič o mne. Tak isto nikto nič nevie o ňom. Napriek tomu mám pocit, že sa pozerali inak na mňa a inak na neho. Nikoho z nich by určite nenapadlo, že tento chlapec preslávil našu krajinu v zahraničí, čo sa mne a myslím, že ani väčšine z nich nepodarilo.

                Odomykám dvere. Utekám k počítaču. „Vygooglim“ si potrebné informácie... Môj autobusový kamarát je skutočne ,,hlavička“. Odborníci z astronómie ho označujú ako najväčšia nádej Slovenska v tejto oblasti.

                Som hrdá, že som mala tú česť, spoznať tohto chlapca osobne a verím, že každé stretnutie s ním ma veľmi obohatilo. Želám si, aby v živote dokázal ešte viac a ľudia ho poznali z novín a časopisov, ako slávneho vedca. Možno si naši spolucestujúci na neho spomenú.          

                Vypínam počítač. Beriem loptu a utekám na dvor. Idem hádzať na kôš, v tom chcem preraziť ja. Kým prvýkrát vystrelím, pozriem sa na oblohu a poviem:

,,Ďakujem, že slnko svieti rovnako na všetkých!“